Svätosť jej pokoja prehluší hrom
Zaspáva v prachu tých spustnutých slov
No každé ráno na jej krídlach zlomených
Povstane z popola, čo bolo snom.
Čo bolo snom, stane sa skutočným,
tak ona kráča sprievodom smútočným.
Zaspáva v súmraku jej zašlých nádejí.
A všetkých rozsúdi len úder polnočný.
V raji sa zotmelo, odteraz navždy.
Kým ona spala, ktosi sny vraždil.
Strhla sa nevinná hľadajúc vraha,
Nevraždil jeden však, zabíjal každý.
Jej sny a priania zabili tiene.
Vkradli sa do raja, kde ona drieme.
Vytrhli zo spánku tú moju vílu.
Stáť pri nej budem, navždy a verne.
Chcel som ju utešiť, pomôcť jej v žiali,
Oživiť spomienky, čo ste jej vzali.
Zachrániť sny, ktoré horeli v ohni,
Splniť to, čo sme si kedysi priali.
Trasúcu vílu ukryjem v náručí.
Kto jej však pokoj, kto nádej zaručí?
Som pri nej, než zaznie posledný vzdych,
Na koniec sveta poľnica zahučí.
Dážď Božích výčitiek z neba sa leje
A víla v objatí už sa viac nechveje.
Prijala ľudský hriech anjela padlého.
Nie, viac už neplače. Oddnes sa smeje.
Svätosť jej pokoja prehlušil hrom.
Zaspáva v prachu tých spustnutých slov.
Snáď ešte raz na tých jej krídlach zlomených
Povstane z popola, čo bolo snom.
Komentáre