Dopredu však chcem upozorniť, že nejde o žiadne klišé a v prípade záujmu sa to môže veľmi dobre rozbehnúť, možno až zvrhnúť. To bude záležať na vašom záujme. V podstate to môže byť prvá interaktívna poviedka. Napíšte ako to má podľa vás pokračovať a ja sa to pokúsim zrealizovať. Som otvorená všetkým napadom tak neváhajte. Môže to byť niečo vtipné, niečo zvrhlé alebo aj horor. To je už na vás. Teším sa na vašu spoluprácuJ
1.kapitola
Bol už chladný jesenný podvečer, keď sa Will King v návale zlosti a snáď ešte väčšej sebaľútosti rozhodol prejsť. Ani si neuvedomil, aký je v uliciach pokoj. Hoci Boston normálne žil čulým nočným životom, dnes nebolo vonku ani živej duše. Dalo sa to pripisovať chladu, ktorý tak nečakane zaútočil. Áno, hoci nebola ani polovica septembra, všade naokolo už bola poriadna zima. Mráz rýchlo zdolával končeky prstov, ktoré hneď stŕpli, a ostrý ľadový vzduch štípal v nose.
Will s povzdychom pozrel na pochmúrne ulice ponorené v hmle a všimol si, ako mu z úst vystúpil obláčik pary. To ho prinútilo napraviť si golier na dlhom čiernom kabáte, ktorý mu len ledabolo zakrýval krk. Mal na sebe tmavomodré vyšúchané jeansy, jeho obľúbené číny a už spomínaný čierny kabát. Na hlave mal svoju imidžovú čiapku a na rukách rukavice- ako inak, bez prstov. Človek si musí zachovať dôstojnosť až do konca. A imidž tiež.
Pomalými krokmi sa bezcieľne vliekol mestom. Bol naštvaný. Nič nešlo tak, ako by malo. Po asi pol hodine prišiel k drevenému mostu, ktorý stál asi šesť metrov nad riekou, ktorá teraz, po niekoľkodňových dažďoch tiekla veľmi búrlivo. Oprel sa o zábradlie a zahľadel sa do vĺn. Premýšľal.
Will bol spevákom donedávna populárnej a úspešnej rockovej kapely Heartache. Ich prvý album, ktorý vyšiel minulý rok, ich vyniesol na prvé miesta hitparád. Ľudia ich milovali. Mali prachy, mali slávu, mali všetko. Cítili sa bohémsky. Kto je viac než oni?!
Vo veľkom štýle začali nahrávať druhý album. Nahrávaciu spoločnosť, s ktorou podpísali zmluvu, doslova žmýkali. Dohoda bola, že keď sa album začne predávať a prídu prvé zisky, vrátia spoločnosti všetky ich investície a náklady. Ale chybička sa vlúdi! Ich dôležito sa cítiace egá vtedy nepočítali s tým, že album sa nemusí chytiť. Will si to teraz uvedomoval. Medzi úvahami mimovoľne jedným okom pozrel na druhú stranu mosta. Stálo tam nejaké dievča a očividne sa tiež zamýšľalo. Will ju neregistroval a uvažoval ďalej.
Takže, pravda je taká, že sa momentálne topí v dlhoch. A nešlo o žiadne drobné. Tu kráčalo o milióny. No a keby ho to náhodou celkom nezložilo, dostal aj druhú ranu od svojej priateľky. Tá sa s ním včera rozišla. Vysvitlo, že s ním takmer dva roky chodila sčasti pre potešenie, ktoré jej ako priateľ mohol poskytnúť, a vo väčšej miere pre peniaze. Nepovedala mu to síce priamo, no dosť jasne to vyplynulo z ich včerajšieho rozhovoru a koniec koncov aj z celej tejto posratej situácie. Teraz, keď sa dostal do problémov a hrozilo, že výjde na mizinu, už pre ňu nemal význam. Keď sa tak nad tým zamyslel, ľúbil ju? Asi nie. Bolo mu z toho všetkého zle. Nebol si istý, či má od zúfalstva začať plakať, alebo sa má hystericky smiať. A tak tam len ďalej ticho stál so zvesenými ramenami, opierajúc sa o zábradlie a hľadiac neprítomne do čiernych vĺn divokej rieky.
Ale vráťme sa k tomu dievčaťu na moste. Čo sa odohrávalo v jej hlave?
Prd rokom skončila vysokú školu. Jej snom bolo stať sa novinárkou, ale osud sa s ňou nehral. Pred pol rokom jej matka umrela pri autonehode. Jej otec to psychicky nezvládol a útechu začal hľadať v alkohole a teraz je už na druhom liečení. V redakcii, kde pred pár mesiacmi začala pracovať, jej hrozia výpoveďou, ak konečne nenapíše nejaký poriadny článok, a jej frajer s ňou chodil len pre „to“. Chodili spolu rok. Celý rok! Najdlhší vzťah v jej živote. Za celú tú dobu s ním nespala, no on stále naliehal. Bála sa toho. S mužmi nemala dobré skúsenosti. O panenstvo prišla pred štyrmi rokmi na jednej párty so svojím spolužiakom. Nebolo to nič moc. Bola trochu opitá. On tiež. Ale spomínala si na to až priveľmi dobre. Celé to trvalo asi minútu a pol aj s vyzliekaním. Bol drsný, nešikovný a páchol alkoholom, cigaretovým dymom a zvratkami. Keď sa ráno prebudila, od zúfalstva sa rozplakala, na čo jej vynadal do kuriev a naivných sliepok. Proste otras. Nič také už v živote nechcela zažiť. A dávala si na to sakramentský pozor.
Pred rokom sa teda zoznámila s Chrisom. Celkom fajn chalan, myslela si. Sladký, vymakaný blonďáčik s očarujúcimi modrými očami. Proste idol dievčenských sŕdc. V poslednej dobe jej takmer denne vyznával lásku a nosil jej všelijaké darčeky. Myslela, že to je ten pravý. A potom prišla tá oslava. Bolo to pred dvomi týždňami. Mal narodeniny. Všetko šlo pomerne hladko, až kým večer nezostali sami. Začal na ňu naliehať a...nie, už nemá dôvod brániť ho! Pokúsil sa ju znásilniť. Nebola to jej vina. Nedala mu na to podnet a bránila sa. So slzami v očiach ušla z jeho bytu a odvtedy sa mu vyhýba.
Chlapi sú svine. Všetci! Lebo všetci do jedného sú rovnakí. Jediné, čo chcú od ženy je sex. Presne tak. Boh dal mužom dva dôležité orgány: mozog a penis. No nedal im dostatok krvi, aby mohli používať oba naraz. S trpkým úsmevom si spomenula na jeden vtip, ktorý nedávno počula: Aký je rozdiel medzi mužom a ženou? Žena chce veľa od jedného muža, zatiaľ čo muž chce jedno od veľa žien. –Bol to vtip odrážajúci krutú realitu. Pravá láska neexistuje. Je to len slovo, ktoré vzniklo len preto, aby si aj slušné dievčatá mohli zasexovať.
Celý tento život je na piču, ak to má tak slušne povedať. Neexistuje nikto, kto by jej mohol dokázať opak. Mohla by si podať inzerát: Hľadám nejakého mladého, pekného, šarmantného, inteligentného, finančne zabezpečeného, štedrého, tolerantného, chápavého, milujúceho, verného, romantického, nezadaného, heterosexuálneho muža športovej postavy s umeleckými sklonmi a nie príliš vysokými sexuálnymi nárokmi. Ovládanie štyroch svetových jazykov a IQ 140 výhodou. Značka: nenáročná.
Ach, dnes mala úžasne sarkastickú náladu.
Will zničene hľadel do ľadovej vody a vtedy mu hlavou preblesla šialená myšlienka. Čo keby skočil? Vyriešilo by to všetky jeho problémy. Bože, aké je to prosté. No rýchlo tú predstavu zahnal. Po prvé, aj tak by nemal dosť odvahy na samovraždu. Po druhé, to nie je riešenie! Vždy sa všetko dá vyriešiť aj nejako rozumne a toto rozhodne rozumné nebolo. Ale ten prvý dôvod zavážil zrejme viac... Keď si spomenul na Titanic...asi by sa nechcel utopiť. Nie, samovražda nie je nič preňho.
No akoby telepaticky, dievča na druhej strane mosta v tej chvíli napadlo to isté a začala preliezať zábradlie. Až teraz si ju Will všimol. Zhrozene vykríkol:
„Pre Boha, čo to robíte?!“ Zdvihla hlavu a sledovala, ako sa ku nej približuje. Prvýkrát si uvedomila, že na moste nie je sama. Poobzerala sa dookola. Boli tam len oni dvaja. Áno, to je to jediné, čo jej ešte chýbalo ku šťastiu. Aby ju na moste znásilnil ďalší šovinistický úchyl!
Už bol vzdialený len nejaké tri metre, keď varovne vykríkla:
„Už ani krok, lebo sa pustím! Nehýbte sa!“
„Hm, aké melodramatické...!“
„Čo?!“
„Prečo by ste niečo také robili?“
„Prečo? Prečo?!!! Môj život je totálne na hovno! Matka zomrela, otec je alkoholik, frajer ma chcel znásilniť, o pár dní ma vyrazia z roboty...“ zasekla sa. „Do fucka, vás to vôbec nemá čo zaujímať! Starajte sa o vlastné veci! Aj tak to nechápete. Ste chlap.“
Bola príjemne nabrúsená. Zobral to však z tej lepšej strany. Agresivitu znesie lepšie, ako keby mala začať fňukať.
„To znelo takmer ako urážka,“ povedal.
„Veď aj bola. Na chlapa máte dosť dobrý postreh.“
„Prepáčte, ale ja vás naozaj prosím, aby ste to nerobili. Minule som pozeral jeden dokument z lekárskeho prostredia a hovorili tam, že utopenie sa je jeden z najhorších spôsobov, akými môže človek zomrieť. Vraj to bolí. Voda sa vám dostáva do pľúc, dusíte sa, potom dostanete strašné kŕče...“
„Počujte, vy ksicht, o čo vám teraz ide? Mysleli ste niekedy na samovraždu?“
„Neverili by ste, ale asi pred dvomi minútami,“ vytiahol z vrecka jednu ruku a ukázal za seba na miesto, kde predtým stál.
„To nie je možné. Vyzeráte na to príliš šťastne,“ konštatovala.
„Som v dlhoch až po uši, možno pôjdem do basy. A ak vás to poteší, tak aj na mňa sa vybodla frajerka. No tak, prelezte to!“ a pomaly sa ku nej približoval.
„Ha! To by sa vám tak hodilo! Zatiahnuť ma niekam do kríkov, všade naokolo tma, v blízkosti žiadni svedkovia... Odbavíte sa na mne, potom ma zaškrtíte a vlastnoručne hodíte do tej rieky.“
„Pozeráte priveľa filmov...“
„Ja vás poznám. Dobre vás poznám.“
„Mňa?“
„Vás všetkých.“
„To myslíte asi chlapov.“
„Samozrejme.“
„Prepáčte, ale to isté by som mohol povedať aj ja o ženách. Dobre, ale už to vážne prelezte! Nechcete to predsa urobiť.“
„Ako vy môžete vedieť, čo ja chcem?! Ste snáď telepat? Hľadáme telepatov, volajte na číslo,“ a zahľadela sa na neho s prižmúrenými očami. „Opakujem,“ a znovu sa na neho zahľadela prižmúrenými očami. Usmial sa. Musel uznať, že mala zmysel pre humor.
„Prepáčte, ale koľko máte rokov? Dvadsať?“
„Dvadsaťtri,“ utrúsila mierne dotknuto.
„Nevyzeráte,“ konštatoval.
„A vy máte koľko? Šestnásť?“ podpichovala. Znovu sa usmial. Dávno nestretol dievča, ktoré by bolo také príťažlivé, keď sa hnevá.
„No, skoro. Takže máte dvadsaťtri. Dajme tomu, že by ste sa mohli dožiť takých sedemdesiat, možno osemdesiat. Samozrejme, keď si odmyslíme automobilové nehody, pády mrakodrapov a lietadiel, teroristické útoky, prestrelky a koncerty Britney Spears. Ale teoreticky by ste mohli žiť ešte tých päťdesiat, šesťdesiat rokov. Viete, aká je to dlhá doba? A vy to chcete vzdať už na začiatku? Pozrite, vašej matky je mi ľúto, ale vaša smrť ju nevráti. Ďalej som si istý, že váš otec sa z toho dostane a napokon chlap, ktorý nechal tak sexy dievča ako ste vy zrejme nebude celkom v poriadku, takže si vôbec nezaslúži, aby ste sa kvôli nemu trápili. Čo sa týka práce, nájdete si inú. Také sympatické dievča príjmu všade. A ešte niečo. Ako som už spomínal, momentálne trpím depresiou a ešte pred chvíľou som tiež myslel na samovraždu, takže ak sa tu pred mojimi očami zabijete, dorazí ma to a skočím tiež. Viem, som len obyčajný chlap, ale aj tak predpokladám, že ma nechcete mať na svedomí,“ to už bol celkom pri nej a teraz k nej vystrel ruku. Chvíľu na neho vyjavene hľadela nechápajúc, kedy sa dostal tak blízko. Potom sa spamätala:
„No to určite...“ Nestihla však ani dopovedať, lebo vzápätí sa naklonil cez zábradlie, chytil ju okolo pásu a vytiahol späť na most so slovami: „Už ma to nebaví.“
Teraz si ju opieral o hruď a tak trochu bezdôvodne sa usmieval. Zostala taká šokovaná, že sa spočiatku ani nebránila. Prvé, čo si uvedomila, bol fakt, že je asi o hlavu vyšší ako ona. Potom ho prudko odstrčila:
„Do riti, koľko to vlastne meriate?! A dajte dolu tie paprče!“ Zasmial sa.
„Meter osemdesiat.“
„Presne?“
„Ja neviem. To záleží od toho, aké hrubé ponožky si dám.“ Vtedy sa mu prvýkrát poriadne zahľadela do tváre.
„Ježiši Kriste...“ vyliezlo z nej a prudko ustúpila dozadu, až chrbtom narazila na drevené zábradlie. Okamžite ju zachytil a stiahol si ju späť do svojho náručia so slovami:
„Ale kdeže. Volám sa Will King. A tomu zábradliu by ste sa už mali pre istotu vyhnúť.“
„Vy sa na neho tak strašne podobáte... Ste nejaký jeho príbuzný? Jeho brat? Nie! Zanietený fanúšik.“
„Musím vás sklamať, ale ja som fakt Will King.“ Nastalo ticho. Už sa mu nesnažila vytrhnúť. Na to bola príliš v šoku.
„Nechcete zájsť ku mne na pohárik? Ja viem, som len chlap, ale snáď uznáte, že ja si sexuálne škandály nemôžem dovoliť, takže sa ma nemusíte báť.“
Zúfalo prikývla. Zrazu jej to všetko prišlo strašne ľúto. Veď ona sa pred chvíľou takmer zabila. A čo tu robí ON? V celom Bostone dnes nestretla živej duše a tu, na opustenom moste, na ňu ako keby čakal Will King. Boh si z nej asi robí srandu. Ale so smútkom v duši musela priznať, že je jej teraz celkom dobre. Jeho náručie bolo teplé a bezpečné. Túžila ho objať a vyplakať sa mu na pleci. Nie preto, že to bol Will King, ale preto, že to bol človek. Dýchajúca ľudská bytosť, ktorú jej Boh poslal do cesty, aby ju zachránil. Zťažka si vzdychla, zadržiavajúc slzy. No neobjala ho. Chcela vyzerať silná.
„Ste v poriadku?“ spýtal sa nežne a odhrnul jej vlasy z tváre. Pustil ju. Nechcel pôsobiť dotieravo ako všetci tí chlapi, na ktorých sa sťažovala.
Dalo jej to obrovskú námahu a najvyššie sebazaprenie, aby ho šepotom poprosila:
„Objímte ma ešte, prosím...“ Pri tých slovách sa začervenala, lebo si zrazu pripadala slabá a tie slová znamenali jej zlyhanie.
„Tak poďte!“ povedal nežne a znovu ju vzal do náručia. Tentokrát ju objímal pevnejšie ako predtým. Dávalo jej to pocit istoty. Náhle ho objala okolo krku a nemala chuť ho pustiť. Ukryla si tvár na jeho pleci a už nedokázala zadržať slzy. Tušil, že plače, no nemal ani šajnu, čo treba v takejto situácii robiť. Napokon ju zľahka pobozkal na vlasy a pošepkal:
„Bude to dobré, uvidíte. Ja som Will. Vy sa ako voláte?“
„Suzanna.“
„Tak ideme ku mne?“ Spýtavo sa na neho pozrela.
„Seriózne. Som príliš známy na to, aby som si mohol dovoliť nejaké sexuálne škandály.“
Nečakane prikývla, neuvažujúc veľmi nad príčinami svojho konania. Za normálnych okolností by nikdy nešla do bytu s nejakým cudzím chlapom, ale dnes sa cítila tak mizerne, že bola šťastná, že bude pri nej. Aj keď bolo treba uznať, že on až tak cudzí nie je. Rozhodne potrebovala spoločnosť. V žiadnom prípade by teraz nechcela zostať sama, lebo by mohla ľahko urobiť nejakú hlúposť. Napodiv ho začala považovať za dosť dôveryhodného a vyčlenila ho tak trochu bokom z toho jej radu šovinistických svíň.
Kráčali spolu po ulici. Stále ju objímal okolo pásu a pod rukou cítil, ako sa celá trasie. Bolo ťažké povedať, či od zimy alebo od strachu.
„Prepáčte, viem, že tieto veci by mala navrhovať žena, ale nemohli by sme si tykať?“ spýtal sa po chvíli nesmelo.
„To mi pripadá celkom rozumné...“
„Tak, Suzanna. Neboj sa, nič nie je tak zlé, aby to nemohlo byť aj horšie. Nie, to nebolo veľmi povzbudzujúce.“
Konečne sa usmiala: „Máš rád čierny humor?“
„No, tak trochu. Ale nie, teraz už vážne. Nie je to také zlé. Aj ja mám teraz takú krízu, ale snažím sa udržať nad vodou.“
Komentáre