Cesta autobusom je pre mnohých ľudí traumatizujúcim zážitkom. Mnohí sa z toho už nikdy nespamätajú. Ale netreba sa tomu čudovať, keď dnes sa v autobusoch dejú také hrozné veci. Mládež je nevychovaná, úcta k starším je im pojem neznámy, vodiči autobusov sú nevľúdni, cestujúci neustále nervózni a klimatizácia nefunguje.
Napríklad minulý týždeň som cestovala z Veľkého Krtíša do Banskej Bystrice. Predo mnou nastupovala jedna rómska pani a pýtala si lístok:
„Jeden celý lístok si prosím.“
„A kam to bude?“
„Dik, aký zvedavý!“ Vodič na túto úbohú pani kričal až dovtedy, kým mu neprezradila cieľ svojej cesty.
Keď som do autobusu nastúpila ja s dieťaťom na rukách, videla som, že všetky miesta na sedenie sú už obsadené. Päťka bola zabratá nejakými chuligánmi. Jeden z nich na mňa zakričal:
„Hej, pani! Chcete si sadnúť?“ Jeho návrh ma potešil.
„Áno, synak,“ odvetila som.
„A kde?“ zarehotal sa teenager. Už sa mi zbiehala žlč, ale kamarátka Jana ma len mierne potľapkala po pleci, aby som sa upokojila. Už som bola celkom v poriadku, keď do nás zozadu sotila nejaká objemná tetke so slovami:
„Trebalo by sa podať do zadšie!“ Ako učiteľku slovenčiny ma nič nevedelo vytočiť viac ako nespisovné výrazy. Ale zaťala som zuby a podala som sa. V prednej časti autobusu sedeli samí chlapi, asi nejakí robotníci, ale ani jeden z nich sa mi neponúkol, aby som si mohla sadnúť.
Nával cestujúcich nás s Janou zatlačil až dozadu k tým nevychovaným sopliakom.
Pred Zvolenom ma už poriadne boleli nohy, tak som sa ešte raz obrátila na teenagerov s pokusom jemne im naznačiť, že by mi mohli uvoľniť miesto. Spýtala som sa:
„Chlapci, neviete, či je ešte ďaleko do Bystrice?“
„Ďaleko, pani, ďaleko. Ešte sa dlho nastojíte.“
Vo Zvolene sa do preplneného autobusu tlačila staršia pani s dvomi veľkými igelitovými taškami a kričala:
„Chlapi, pozor na vajcia! Hlavne pozor na vajcia!!!“ Jeden z robotníkov sa na ňu hneď oboril:
„Tetka, načo sa trepete do napráskaného autobusu s dvomi taškami plnými vajec?!“
„Ja nemám v taškách vajcia, ja nesiem klince.“
Po dvadsiatich minútach som konečne vystúpila. A z celej tejto cesty mi plynie len jedno ponaučenie: SEĎTE V AUTOBUSE KÝM STE MLADÍ, LEBO NESKÔR VÁM UŽ NIKTO NEUVOĽNÍ MIESTO!
Komentáre